Moja cesta k Bohu (svedectvo)

V mojom živote sa mnohokrát objavovali ľudia, ktorí v Boha verili. Už odmalička som vnímala, že existuje niečo, vďaka čomu sú ľudia šťastní. Ako som bola staršia, tak som si všimla, že za skutočným šťastím veriacich ľudí nebola len plytká viera, ktorá sa skrývala za náboženstvom (chodenie do kostola, atď.), ale bolo za tým oveľa viac. Títo ľudia mali blízky vzťah s Bohom.

Bolo to niečo, čo ma fascinovalo, ale vtedy som tomu nerozumela. Nevedela som, či raz budem aj ja takto žiť, no vedela som, že by som raz chcela.

…nastalo na strednej škole. Vďaka mojej úžasnej kamarátke som sa dostala z role pozorovateľky k viere. Moja viera síce nebola ešte vôbec veľká a nepatrila som ani k luďom, ktorí chodili do kostola a všetko dodržiavali. No už vtedy som si kládla otázku, či je skutočne dôležité chodiť do kostola, na spoveď, prijímanie a robiť všetko tak, ako to robia veriaci. Či nestačí jednoducho len veriť.

Po skončení strednej školy som sa vo viere nikam neposunula vlastnými silami, preto mi v tom Boh trošku pomohol. Rozhodla som sa odísť pracovať do Anglicka. Pred odchodom som sa ešte stretla s kamarátkou zo strednej školy a povedala som jej to.

Darovala mi knihu s názvom ,,Ruženec oslobodenia“ a ružencový náramok na ruku. Ja som sa v tej dobe nemodlila a už vôbec nie ruženec. Vedela, že moja viera je stále (celých 5 rokov) v začiatkoch , ale neodradilo ju to a knihu a náramok mi darovala. Dokonca nikdy nezabudnem na slová, ktoré mi pritom povedala: ,, Kika, neviem prečo ti to mám dať, ale ja jednoducho musím.“

Niečo jej hovorilo, že mi to musí odovzdať. Teraz viem, že to bol Boží plán, aby som sa vydala na cestu k nemu, ale vtedy som iba poďakovala a odišla som s tým, že sa aj tak modliť ruženec neviem. Náramok a knihu som si so sebou aj napriek tomu do Anglicka pribalila.

A zrazu nastal zlom, kedy som sa začala modliť. Stalo sa to hneď po príchode, keď sa mi začal zhoršovať zdravotný stav. V lietadle mi praskol pľúcny vačok, čo spôsobilo, že sa mi začal hromadiť vzduch do pľúc. Odborne sa to nazýva pneumotorax.

Po približne dvoch dňoch od príchodu som začala pociťovať bolesť chrbta a sťažilo sa mi dýchanie. Zašlo to až do štádia, kedy som musela ležať na posteli. Akýkoľvek iný pohyb mi vyrážal dych. Keď to začalo byť veľmi vážne, zavolala som si taxík a dala sa odviezť na pohotovosť.

Okamžite ma hospitalizovali a dali mi prvú pomoc. Zaviedli mi hadičku do pľúc a bola som v nemocnici približne pol mesiaca. Práve v tom čase som sa začala modliť na ružencovom náramku, ktorý som dostala od kamarátky. Bolo pre mňa ťažké byť v nemocnici s tým, že moja najbližšia rodina je odo mňa tak veľmi vzdialená. Jedine v tom, že som sa modlila, som cítila pokoj a nádej, že všetko bude v poriadku.

Po prepustení z nemocnice som bola ešte PN, ale pripravovala som sa na príchod domov. Keď som sa vrátila naspäť na Slovensko, bola som vďačná kamarátke, že mi darovala náramok s knihou. Keď som jej poďakovala, opýtala sa ma, či by som chcela ísť s ňou do Medžugoria.

Povedala som áno, už len kvôli tomu, že som sa cítila veľmi vďačná za to, že som nezomrela. Vtedy som ešte netušila, že sa s Bohom môžem rozprávať kedykoľvek a kdekoľvek. Vlastne som netušila ani to, že Boh je jediný, ktorému mám ďakovať. Moja obrovská túžba vyjadriť vďaku z uzdravenia ma priviedla do Medžugoria.

Moja viera bola stále na začiatku, ale cítila som túžbu úprimne poďakovať za to, že žijem. Kedže nechýbalo veľa a dnes by som tento článok nepísala.

V Medžugorií som zažila prvú úžasnú a pre mňa dokonalú modlitbu srdcom pri večernej adorácii. Nemám poňatie koľko adorácia trvala, ale hodinu bola určite. Celý čas som kľačala na kameňoch a plakala. Vyliala som si tam celé moje srdce. Ďakovala som za môj život a modlila som sa za mojich najbližších.

V srdci som cítila obrovský pokoj. A vedela som, že touto úprimnou modlitbou vo mne nastal zlom. Na chvíľu som pocítila Božiu prítomnosť. Ale vtedy som to netušila, iba som si priala znovu zažiť ten pocit. Pri adorácii som sa nemodlila k Panne Márii, ale viacmenej k Bohu, aj keď celé Medžugorie je zamerané na ňu.

Strávila som v Medžugorií týždeň a zažila som tam pokoj, ktorý som nepocítila za celé roky ako som bola na svete (aspoň si to nepamätám). Tak veľmi som chcela tento pokoj zažívať každý deň, že som začala po ňom pátrať. Do kostola som predtým nechodila. Vedela som, aké je byť v kostole. Rodičia ma dali aj pokrstiť a mám aj prvé sv. prijímanie, ale ako veriaca som do kostola pravidelne každú Nedeľu nechodila.

Lenže, aby som našla ten pravý pokoj, ktorý som zažila, začala som chodiť do kostola pravidelne. Čas ubiehal a ja som necítila Boží pokoj, ani keď som do kostola začala chodiť, ani keď som sa modlila ruženec. Nič z toho ma nepribližovalo k úžasnému pokoju a láske.

Prešiel dlhý čas, v ktorom som iba prestupovala na mieste a hľadala naozaj to PRAVÉ.

V kostole ma to prestávalo baviť. Nepáčilo sa mi napr., že sa nečíta celá biblia. Vedela som, že keď chcem znovu pocítiť Božiu prítomnosť, musím hľadať ďalej. Môj ujo je veriaci a tiež prešiel cestou hľadania pravdy. Odporučil mi, aby som začala čítať bibliu.

Postupne ako som ju čítala, prekážali mi niektoré veci, ktoré sa robili v kostole. Nesedeli mi prikázania. Niektoré pápežové slová mi nedávali zmysel, začala som pochybovať o Medžugorií, pretože som hľadala v biblii, kde vyvyšuje Boh priamo Pannu Máriu. Množstvo vecí mi prestávalo dávať zmysel.

Dlho som v sebe riešila otázku, či chodiť do kostola alebo nie. Či chodiť na spoveď alebo nie. A či je vôbec spoveď platná? A prijímanie? Musí ho robiť iba farár v kostole? Musím byť vždy bez hriechu, aby som ho mohla prijať? Vynáralo sa mi množstvo otázok, na ktoré som si nevedela dať odpoveď.

Ale viem, že ak Boha poprosíme on nám odpovede ukáže. Okrem biblie som začala počúvať rôzne prednášky, videá. Tie ma len utvrdzovali v tom, že nejakým spôsobom hľadám správne.

(pozn. duchovne som vystúpila z rímskokatolíckej cirkvi, pretože sa mi to ta zdá správne)

Aj keď som už poznala pár odpovedí na otázky ohľadne ,,správnej viery“, stále som cítila, že môže byť aj niečo viac, kde sa mi Boh dá spoznať. Ale miesto toho, aby sa také niečo udialo, čas plynul a ja som pomaly prestávala myslieť na Boha. Aj keď som sa k nemu dostala bližšie.

Postupne som sa sústreďovala čoraz viac na seba a dosiahnutie svojich cieľov. Začala som podnikať (pomáhala som ženám prejsť cez emočné problémy). Viac si o tom môžete prečítať v mojom príbehu. Dala som sa na cestu meditácií, jednu som aj vytvorila. Niečo mi hovorilo, že to nie je správne, ale stále som ten hlas nepočúvala.

Prišli dokonca momenty, kedy mi v mysli neustále prebiehali myšlienky o tom, že to, čo robím sa Bohu nepáči. Bola som z toho smutná, ale zároveň som sa nevedela vzdať všetkého, čo som vytvorila.

Zašlo to do momentu, kedy som bola presvedčená o tom, že meditácie a podobné veci nie sú dobré a keď chcem ísť Božou cestou, musím sa toho vzdať. Lenže miesto toho, aby som s tým prestala, začala som sama seba presviedčať o opaku. To bolo na tom najhoršie. Cítila som sa mizerne.

Bolo pre mňa veľmi ťažké vzdať sa všetkého. Pochopila som, že až vtedy sa dokážem všetkého vzdať, ak budem z celého srdca milovať Boha. A milovať ho začnem až vtedy, ak ho budem spoznávať.

Rozhodla som sa preto znovu pre cestu viery, lenže moje podnikanie ma v tom dosť ubíjalo. Cítila som, že nemôžem ísť proti sebe a stále sa ospravedlňovať.

Blúdila som v tomto začarovanom kruhu až do momentu, keď zomrel môj brat. Jeho smrť ma dostala na kolená. Bol to pád na dno. Všetko sa mi zrútilo. Zrazu som nevedela ako mám ďalej žiť. Vtedy som si dala pauzu od podnikania. Nevedela som byť oporou, ani pomocnou rukou pre iných, keď som to práve potrebovala ja.

S obdobím obrovského smútku som sa s Bohom veľmi zblížila. V mojom najväčšom trápení mi bol stále nablízku. V jednom momente som bola za to šťastná, pretože tak dlho som ten ,,PRAVÝ“ pocit hľadala. A v druhom som sa obviňovala za to, že som mohla svoj vzťah s Bohom prehĺbiť aj bez straty brata.

Tým, že zomrel sa stalo oveľa viac ako len to, že som sa priblížila k Bohu mojím smútkom. Ukázal mi, že naozaj existuje a stojí pri nás. Okolo bratovej smrti sa stalo množstvo zázrakov a splnených modlitieb, ktoré nie sú náhodou. Dokonca som s rodinou videla na nebi nádherné znamenie v deň pohrebu.

Videli sme padať z neba trblietajúci dážď. Bolo to neskutočné. Nikdy v živote som také niečo nevidela. Opísať sa všetko v jednom článku nedá a preto by som raz chcela o tom napísať svedectvo a vydať ho v podobe knihy.

Toto znamenie a zázraky vo mne prehlbovali blízky vzťah k Bohu a začala sa vo mne prebúdzať ešte väčšia láska.

Prejsť smútkom zo straty brata bolo a aj je veľmi ťažké. Zápasím každý deň s tým, že mi chýba. Viem, že už nikdy nebudem tá istá osoba, ktorou som bola predtým. Každého človeka strata blízkej osoby zmení. Ja som však vďačná za to, že ma zmenila k dobrému. Som šťastná, že Boh neprestal klopať na moje srdce. Ak by to so mnou vzdal, nezačala by som si s ním vytvárať bližší vzťah.

Pochopila som, že skutočne svoju najväčšiu silu má človek v slabosti a v nej je k Bohu najbližšie.

Ale on mi povedal: ,,Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Preto sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila.

Druhý korinťanom 12:9

Najkrajšie na študovaní biblie je fakt, že som začala spoznávať Boha/Ježiša. Boh mi postupne ukazoval veci v živote, ktoré neboli dobré. Vzťahy, ktoré bolo treba zmeniť. Takisto mi ukázal ako si nastaviť správne priority v živote. Začala som meniť život k lepšiemu. Uvedomila som si mnohé hriechy a prestala som ich robiť. Rozhodla som sa počúvať hlas v mojom vnútri a vzdala som sa podnikania.

Boh sa mi dal spoznať aj prostredníctvom môjho uzdravenia, o ktorom si môžeš >>prečítať tu<< Tak veľmi pre mňa spravil, že som sa rozhodla nevzdať sa ho. Som rozhodnutá žiť pre neho do konca môjho života. Nenapadlo by ma, že raz sa dostanem do fázy, kedy mojou jedinou túžbou bude stretnutie s Ježišom.

Netuším kam ma bude Boh viesť, ale cítim, že rozhodnúť sa pre život s ním, bolo moje najlepšie a najkrajšie rozhodnutie, ktoré som mohla urobiť a verím, že ho nikdy neoľutujem.

Ak si ešte neodovzdala svoj život Ježišovi, stále to môžeš urobiť. Stačí sa pre neho v hĺbke srdca rozhodnúť. Ukáže ti aké úžasné je žiť s ním každý deň.

Ďakujem, že si si našla čas na prečítanie 🙂 Ak sa ti článok páči, budem rada, ako ho budeš zdieľať.

Chcem na tomto mieste zdôrazniť, že nechcem týmto článkom nikoho odradiť od chodenia kostola, modlenie sa ruženca, ani iných vecí. Prosím vás každý má vlastný rozum, slobodnú vôľu. Skúmajte, čo je podľa Vás pravda. To, čo píšem je moje presvedčenie.