Smútok, stres, koronakríza, aj to nám prinieslo plánovanie svadby.

96x

Nikdy som o svadbe nepremýšľala, ani som ju nikdy neplánovala ako možno mnoho dievčat. Nesnívala som o žiadnych nádherných šatách, o žiadnej bohatej výzdobe, ani len o manželovi ako takom. Tieto veci ma príliš nezaujímali. Nebola som typ človeka, ktorý si do detailov všetko vysníva. Áno, detaily a plánovanie mám rada, ale ako dieťa som sa s nimi nezaoberala. A myslím, že to bolo aj správne z toho dôvodu, že keď prišlo k slovu svadba, tak som sa necítila pod tlakom, aby som vyhovela svojim predstavám. Predišla som tým možno svojmu sklamaniu.

Na druhej strane som ostala v roli prekvapenia, že mám chystať svadbu. A žiadnu predstavu som nemala. Čo som, ale ocenila bolo, že som mala slobodu rozhodovania a nelimitovala ma moja ,,vysnívaná svadba“. Plánovanie svadby a s tým spojené rôzne detaily som si naozaj užívala, až do momentu, kedy nám do plánovania zasiahol koronavírus. Prišiel v dobe, kedy by som to najmenej čakala. Svadbu sme plánovali rok a pol a keďže sme obaja zameraní na detaily a záleží nám aj na nich, tak sme boli nemilo prekvapení, že musíme čeliť koronakríze.

Plánovanie ma oberalo o množstvo energie a zhoršujúcim stavom sa všetko stupňovalo. Doteraz si pamätám moment, kedy nám ostávali posledné tri mesiace do svadby a nátlak, či sa všetko zlepší, bol obrovský. Zvažovali sme možnosti, riešili sme náhradné termíny, atď. Bol to neustály stres, strach, občas už aj nechuť čokoľvek plánovať, akoby sa nič nedialo. Vzalo mi to množstvo radosti.

No najhoršia časť nás ešte len čakala, keď naša rodina podľahla strachu z koronavírusu. Čo som ich samozrejme chápala, ale veľmi ma to mrzelo, pretože som si uvedomovala, že bez blízkej rodiny sa svadba konať nemôže. Celý tento rodinný nátlak vyvrcholil cez víkend: 5.6 -7.6. To sme mali prakticky cca 20 dní do svadby.

Aj keď som vôbec nechcela. Bola som z toho hotová, veľmi vyčerpaná, na všetkých som bola nahnevaná. Stálo ma to množstvo síl, energie, vybavovania a už len predstava zrušenia svadby ma predtým hrozne ubíjala. Som človek, ktorý veľa vecí vycíti a jednoducho som sa s tým nevedela zmieriť. Cítila som, že to nie je správne rozhodnutie, že svadba musí byť. Aj keď som s tým vnútorne nesúhlasila, tak sme svadbu zrušili.

Celý víkend som preplakala, že to tak nechcem. Nevedela som si predstaviť znova čakať. Štvalo ma, či budem mať nabudúci rok všetkých dodávateľov, ktorých som mala zaistených. Vedela som, že to bude veľmi ťažké znova dať všetko dokopy. Predstavte si koľko energie sme dali do vybavovania, zariaďovania, stretnutí. A teraz sme museli všetko zrušiť!

A nezabúdajte, že už predtým som bola na pokraji síl a energie. Nemala som silu obtelefonovať rodinu, známych, dodávateľov, že sme zrušili svadbu. Viete si predstaviť s akým smútkom som rušila termín? Slovami sa nedá opísať, čo za zmes emócií som vtedy cítila. Prihovárala som sa aj k Bohu a hovorila som mu, že ma to veľmi mrzí a cítim smútok, ale ak je toto Jeho vôľa, tak ju chcem prijať. Snažila som sa teda zmieriť s tým, že to zrejme už nezmením. Ale…

V utorok 9.6 mi volal Romi, že sa mám najprv posadiť a potom mi povedal, aby sme svadbu predsa len nezrušili. Najprv som ostala bez slov a na to som sa opýtala, či si zo mňa robí srandu. On, že nie. No predstavte si to. Cez víkend svadba zrušená a na začiatku týždňa sa mala znova obnoviť. Popravde bol to šok, ale príjemný. Cítila som radosť, že predsa len nátlak od rodiny ustal a podporili nás. Ale zároveň som sa začala cítiť zle voči ostatným z rodiny a známym. Cítila som sa trápne aj pred dodávateľmi. Našťastie to v tej dobe vedeli pochopiť. Nastala pre mňa znova obrovská vyťaženosť, kedže energie už nezvyš nebolo, ale zvládli sme znovu svadbu obnoviť.

Okrem tejto ťažkej skúšky, ktorej sme čelili sa mi nedá nespomenúť aj fakt, že celkové plánovanie svadby bolo pre mňa veľmi emotívne. Pretože, keď žil môj brat, tak on jediný sníval a rozprával o tom, kedy budeme mať svadbu. Neustále mi hovoril ako veľmi sa na ňu teší. Vtedy sme o nej ešte nepremýšľali, ale viem, že môj brat bol touto myšlienkou nadšený a stále sa ma pýtal, kedy bude a hovoril, že sa teší ako budeme spolu tancovať. Keď sme po zásnubách začali riešiť svadbu, celé obdobie plánovania mi bolo ťažko, smutno a bolelo ma to.

Nevedela som si predstaviť, že mám mať svadbu bez človeka, ktorého som tak milovala(aj milujem). Nevedela som si predstaviť mať svadbu bez brata, ktorý sa najviac na ňu tešil a hovoril o nej ako prvý. Bolo pre mňa veľmi ťažké vyrovnať sa s tým, že tam môj veľmi blízky človek nebude. Nevedela som vôbec ako to prežijem a ako budem prechádzať celým dňom, aby som neplakala. Dlhý čas ma držal obrovský smútok a čím bližšie bola svadba, tým horšie mi bolo.

Spomienka, ktorá ma najviac trýznila bola tá, že sme približne dva týždne pred tým ako môj brat (Tomáš) zomrel, boli nakupovať. V obchode boli rôzne košele a saká, ktoré mimochodom vôbec nemal rád. Ale vtedy bol tým oblečením ohúrený. S obrovskou radosťou mi hovoril, že si kúpi košelu, sako aj nové nohavice a že v tom pôjde na našu svadbu. Veľmi ma potešilo, akú radosť mu urobila iba myšlienka na to, že budeme spolu tancovať. Hovorila som mu, že keď sa mu tá košeľa tak veľmi páči, nech si ju kúpi. Nemusí s kúpou čakať na svadbu. Ale nechcel.

…bol fakt, že keď zomrel, tak som sa do toho obchodu musela vrátiť a kúpili sme mu presne tú košeľu aj nohavice, ktoré sa mu veľmi páčili. Doteraz ma však trýzni pocit, že si to oblečenie neobliekol na moju svadbu, ale mal ho oblečené na svojom pohrebe. Myslím, že si nedokáže nikto predstaviť, čím som prechádzala, keď som sa pozerala do truhly. Zrazu som oľutovala, že sme svadbu nestihli skôr. Veľmi ťažko sa mi o tom píše…

V deň svadby som vstávala s obrovským smútkom. Plakala som od zobudenia až po líčenie. Bol to jediný čas, kedy som si mohla dovoliť precítiť všetok smútok. Aj kvôli tomu som sa rozhodla , že svoju kyticu nebudem na svadbe hádzať, ale zanesiem ju Tomáškovi. Bola to jediná vec, ktorú som cítila, že musím urobiť, pretože to bola jediná príležitosť prepojiť našu svadbu s ním. Zanesenie kytice bol pre mňa veľmi emotívny zážiok. Cítila som, že čas plynie a ja už navždy musím robiť veľké rozhodnutia v živote bez toho, aby som sa s ním mohla podeliť o radosť.

Bol to pre mňa jeden z najkrajších a zároveň najnáročnejších dní. Bolo v ňom množstvo emócií, ktoré sa miešali. Pocity radosti, strachu, smútku, lásky, pokoja, nervozity, zvedavosti. V deň svadby sme mali vôbec prvý letný horúci deň. Bolo to dosť náročné, kedže sme sa vyše hodiny fotili pred obradom a vyčerpaná som bola už len z toho, že som išla spať nadránom a musela som skoro vstávať. Aj keď som to do tohto článku nechcela vkladať, ale prezradím vám pár pikošiek. Zaujímavé to začalo byť už od skorého rána.

Napr. moja vizážistka, ktorá mi robila aj účes si dala do navigácie úplne iný názov dediny 😀 Volala mi, že ani nevie kde sa nachádza, ale podľa mojich slov je niekde úplne mimo. Predstavte si, že stačilo zameniť posledné písmenko a už hneď bol časový sklz. Samozrejme, že hodinu meškala, ale našťastie bola veľmi šikovná a všetko časovo dobehla. Čo som jej bola vďačná, pretože všetko muselo ísť podľa plánu. Ďalšou pikoškou bolo, že po ceste na fotenie som musela niekde odbehnúť na wc (pretože už by som nemala kam ísť a čakalo ma celé fotenie, obrad, gratulácie, presun, atď) Jediné mieto, ktoré prichádzalo v úvahu, bola benzínka 😀

To keby ste videli, celkovo nemám rada, keď som stredobodom pozornosti, ale toto bolo zrejme najhoršie, čo som v tomto smere zažila. Všetky oči na mne. Niekto by si to možno užíval, ale ja som si to teda rozhodne vtedy neužívala a cítila som sa dokonca ako bábika, ktorá je vo vitrínke a nedá sa ju prehliadnuť. A keby to ostalo pri tom, že všetci pozerajú bolo by to ešte v pohode, ale keď človek k tomu musel počúvať rôzne hlášky, pri tom zostať milá, usmievavá .. pfuu, príjemné to nebolo. A aby to nestačilo, ešte mali zábavu z toho, že sa musím s tými šatami natrepať do auta. Ak vás čaká svadba a nemáte rady úplnu pozornosť ako ja, tak na benzínku (pokiaľ to nie je nutné) radšej na wc nechoďte.

Ďalšou pikoška: Keď sme prišli na miesto fotenia, moji rodičia ma išli odrevadiť. Že sme cestou museli vyťahovať veľkú tŕňovú haluz z mojich šiat, radšej ani nebudem komentovať. Horší bol fakt, že naši úplne zabudli zamknúť auto, dokonca, ani zadné dvere nepribuchli. Zostali tam všetky doklady, peniaze, kabelka len tak na očiach. Našťastie sa nič nestalo a nikto tú situáciu nezneužil na krádež.

Toto bolo pár pikošiek z môjho pohľadu (čo zažil Romi neviem, ale nič konkrétne mi nespomínal) No aj napriek všetkým prekážkam, skúškam a rôznym emóciám, ktoré nás sprevádzali až ku dňu 27.6.2020, dopadla svadba nad naše očakávanie. Veľmi radi na ňu spomíname a odmenou nám je aj to, že mnohí by si ju chceli znova zopakovať. Svadba sa niesla v úžasnej rodinnej atmosfére a sme veľmi radi, že na našej svadbe bolo množstvo emócií, milých slov a úprimnej lásky. Verím, že emócie, ktoré sme ľuďom na svadbe odovzdali budú ešte dlho ožívať ich spomienky na náš deň D. Viem, že spomienky časom vyblednú a s tým človek nič neurobí, ale čo nemusí zaniknúť je manželstvo a o to sa treba starať.

Čo vlastne od (dlhodobého) manželského vzťahu očakávam?

Tú najjednoduchšiu a zároveň najdôležitejšiu (možno aj najťažšiu) ,,vec“ a tou je láska. Aby medzi nami nikdy nevyprchala a aby sme sa stále snažili udržiavať ju. Prajem si, aby počas našich spoločných rokov nikdy nezanikla a aby sme si našu spoločnú lásku obaja dostatočne vážili a chránili ju. Pretože iba tak sa dá prežiť krásny život po boku človeka, ktorého sme si vybrali. Iba láska dokáže prekonať všetky prekážky. Je tá, ktorá robí zázraky. Láska je tá, ktorá je schopná odpúšťania. Láska je tá, ktorá zacelí aj tie najbolestivejšie rany. No najlepšie to vystihuje verš:

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. (1.Kor 13:4)

Čím som staršia, tým si viac uvedomujem aké dôležité je mať pri sebe človeka, ktorý vás miluje a môžete s ním prežiť všetky dôležité okamihy svojho života. Rada sa pozerám na páry, ktoré sú už dlhé roky v manželstve. Baví ma sledovať ich v rôznorodých situáciách. Uvedomujem si, že tí ľudia sa neprestali mať radi, že to nevzdali pri prvej príležitosti, aj keď to možno bolo občas na spadnutie, ale dali svojmu vzťahu šancu a bojovali za to, aby to neskončilo. Manželstvo nie je len o úžasnej láske a tiež to nie je čistá zaľúbenosť. Je to predovšetkým zodpovednosť nenechať lásku zaniknúť. A hovorím o skutočnej láske, kedy si jeden druhého váži, odpúšťa, toleruje, aťd.

Byť vo vzťahu a hlavne v manželskom zväzku, je v tomto svete pokušenia vcelku náročné. Preto ma aj mňa občas prepadne strach. Verím, že v tom nie som sama. Napríklad aj také slovo navždy mi občas prináša strach. Je to pre mňa obrovská zodpovednosť a záväzok zároveň. Manželstvo pred Bohom je pre mňa veľmi vzácne a chcela by som, aby trvalo do konca našich životov. A možno práve preto mi ten zlý vkladá do mysle strach a rôzne myšlienky. Či zvládnem prekonať vždy všetky úskalia a prekážky, ktoré prídu. Či budem vždy ochotná a schopná rýchlo odpúšťať a hlavne zo srdca. Či budem mať vždy chuť bojovať za láskyplný vzťah, aj keď to bude ťažké.

Či v sebe vždy nájdem pokoru a odhodím pýchu, keď to bude potrebné. Či vždy budem schopná bojovať o to, aby naša láska trvala NAVŽDY. Či budem schopná vždy riešiť problémy s chladnou hlavou. Či budem akceptovať negatívne vlastnosti. Či budem tá, ktorá bude mať silu vytrvať, aj keď to nebude ružové…. Či sa budeme stále ľúbiť a spoločne bojovať za krásny vzťah. Úprimne? Manželstvo je obrovská výzva. Ale výzva v dobrom, pretože odhaľuje naše limity a slabosti, nedostatky a zraniteľné miesta. Je to obrovská škola v tom byť vždy lepším človekom. Byť viac emaptickým a nebáť sa otvoriť svoje srdce pre toho druhého. Napadá má množstvo vecí, ktoré zahŕňa slovo manželstvo. Ale nie je to len strach, obavy. Je to predovšetkým nádej… Nádej v dlhotrvajúcu lásku, ktorá nezanikne a všetko prekoná.

Slovo manželstvo zahŕňa aj veľa nádherných emócií, chvíľ, zážitkov a spomienok, ktoré postupne vyvrcholili v lásku o ktorú sa treba starať. V dlhodobom vzťahu a v manželstve sa človek učí empatii. Aj keď ma sem tam prepadne strach, verím, že Boh požehnal naše manželstvo a so všetkým nám pomôže, keď príde slabá chvíľa. Verím, že ak budem nasledovať Boha budem schopná všetky prekážky prekonať, milovať tak, ako som ešte nemilovala, odpúšťať úprimne a zo srdca bez vracania sa do minulosti.

Lebo iba, ak pustíme do svojich vzťahov Boha, iba vtedy môže vzťah prekvitať. Iba, ak budeme v ňom konať tak, ako by konal sám Ježiš. Mať po svojom boku človeka, ktorý vás milujem rovnako ako vy jeho je úžasné. 💗Verím, že láska nikdy nezanikne, ak ju nenechajú dvaja zaniknúť. Verím, že láska preto môže trvať navždy, ak je to spoločný cieľ oboch nielen v manželstve.
⁣
Môžno sa pýtate, či nemám strach, že sa niečo pokazí alebo to nevyjde. oddpoveď je: Aj áno. Je prirodzené mať strach, ale nie je to to, na čo by som sa chcela zamerať. Strach nás chce iba limitovať a neprosieva to k budovaniu láskyplného vzťahu. Okráda nás o pocit pokoja. Náš manželský vzťah odovzdávam Bohu a dôverujem mu. Som pripravená odpúšťať, koľko bude treba. Som pripravená konať v manželstve tak, ako sa to páči Bohu.

A ako vyzeral nakoniec náš deň D? Nenechajte sa rušiť a pozrite si fotky a videá. 🙂